Ako sa začal môj spor s EKVIOU

Najskôr som si overil, či mám vôbec nárok

Obrátil som sa na právnika a opísal som mu, čo som v EKVIA robil.

Uviedol som mu policajné poplachy, požiarne poplachy, poruchy chladničiek, serverov a to, že som bol mimo pracovného času pripravený na výjazd.

Jeho odpoveď bola, že podľa jeho právneho názoru ide v mojom prípade o pracovnú pohotovosť a že skutočný výkon pohotovosti je rozhodujúci aj v prípade, keď nie je výslovne uvedený v pracovnej zmluve. Za neaktívnu časť pohotovosti mimo pracoviska mala podľa jeho vyjadrenia patriť náhrada najmenej 20 % minimálneho mzdového nároku.

Preto som následne napísal Kviatkovskému ml., že žiadam vyplatenie dlžnej sumy a riadne vyplácanie pracovnej pohotovosti.

Nebolo to teda tak, že by som si jedného dňa jednoducho vymyslel, že mi EKVIA dlhuje peniaze.

Najskôr som si nechal svoju situáciu posúdiť právnikom a až potom som si začal svoj nárok uplatňovať.

Odpoveď EKVIE

Na môj podnet reagoval právnik zamestnávateľa.

Tvrdil, že nejde o pracovnú pohotovosť, pretože podľa jeho názoru nebol presne určený čas ani miesto, nebol som jedinou kontaktnou osobou a niektoré činnosti, napríklad otvorenie objektu polícii či jeho kontrola, podľa neho neboli výkonom práce podľa pracovnej zmluvy.

Pri serveroch argumentoval tým, že konkrétny zásah by mohol byť prácou nadčas, a pri vedúcom zamestnancovi sa odvolával aj na povinnosť chrániť majetok zamestnávateľa.

Môj právnik s touto argumentáciou nesúhlasil a upozornil okrem iného na to, že mimo pracovného času nie som povinný vykonávať pracovné úlohy a reagovať na SMS či telefonáty zamestnávateľa bez toho, aby na to existoval príslušný režim pracovnej pohotovosti.

A potom prišlo stretnutie právnikov.

Stretnutie právnikov

Právnici sa stretli u Jurovatého.

Z tohto stretnutia som odišiel s tým, že sme sa dostali k podstate problému: podľa toho, čo som pochopil, išlo o pracovnú pohotovosť a Kviatkovský ml. mal na výber:

buď pracovnú pohotovosť zamestnancom riadne vyplácať, alebo túto prácu od nich nepožadovať.

Takto som výsledok stretnutia pochopil ja.

A práve od tohto momentu sa pre mňa pracovný spor začal meniť aj na rodinný problém.

Bola mi predložená Dohoda o urovnaní

Po rokovaní právnikov mi bola zo strany EKVIE predložená písomná „Dohoda o urovnaní“. Dohodu som nepodpísal.

Jej obsah je pre mňa dôležitý, pretože v nej už bolo úplne konkrétne popísané to, čo mi bolo predtým vysvetľované ako niečo, čo údajne nie je pracovná pohotovosť.

V návrhu dohody sa uvádzalo, že zamestnanec má byť mimo pracovného času obmedzený tým, že používa firemný telefón na aktiváciu alarmu a v prípade poplachu má povinnosť prísť na pracovisko, sprístupniť ho oprávneným osobám, najmä polícii, a podľa potreby zistiť alebo odstrániť príčinu alarmu.

Dohoda zároveň počítala s tým, že tieto služby budú vopred rozpisované a zamestnanec o nich bude informovaný najmenej týždeň vopred. Zamestnávateľ si mal viesť evidenciu služieb aj skutočne vykonanej práce.

Za toto obmedzenie mimo pracovného času bola v návrhu dohody uvedená suma 140 € mesačne.

Lenže súčasne sa v tej istej dohode nachádzalo ustanovenie, podľa ktorého by sa moja aktuálna mesačná mzda znížila o 70 €.

A tu je dôležitá vec, ktorú chcem zdôrazniť.

Tých 70 € nebolo žiadnych 70 €, ktoré by som dovtedy dostával za pracovnú pohotovosť a ktoré by mi teraz prestali vyplácať. Takáto položka v mojej pracovnej zmluve nebola, nebola ani v samostatnej dohode a nebola ani na výplatnej páske ako odmena za pracovnú pohotovosť, nebola vo všeobecných mzdových podmienkach a ani nikde v žiadnom dokumente.

Návrh teda nehovoril: „doteraz ti platíme 70 € za pohotovosť a teraz ich nahradíme sumou 140 €.“

Hovoril o znížení mojej existujúcej mesačnej mzdy o 70 € a zároveň o vyplácaní 140 € za činnosti súvisiace s pohotovosťou a alarmami.

Pre mňa to bol zásadný rozdiel.

Podľa môjho výpočtu som pritom vykonával približne 500 hodín domácej pracovnej pohotovosti mesačne. Keď som neskôr porovnal navrhovaných 140 € s tým, čo by podľa môjho výpočtu predstavovala zákonná náhrada za takýto rozsah neaktívnej pohotovosti, suma 140 € ani zďaleka nevychádzala ako plná kompenzácia. A to ešte bez započítania skutočnej práce vykonanej pri samotných výjazdoch.

Podrobný výpočet uvádzam na konci tejto stránky.

Preto som túto dohodu nepodpísal.

Dohoda je pre mňa dôležitým dokumentom aj z iného dôvodu. Ukazuje, že zo strany EKVIE existoval konkrétny písomný návrh, ktorý podrobne upravoval službu, používanie telefónu, reakciu na alarm, výjazd na pracovisko, rozpis služieb, evidenciu práce a mesačnú odmenu.

A práve preto mi neskôr nedávalo zmysel tvrdenie, že som žiadnu pracovnú pohotovosť nevykonával.

Dohodu som nepodpísal, takže netvrdím, že sa jej ustanovenia stali súčasťou môjho pracovného pomeru. Tvrdím iba to, čo z dokumentu skutočne vyplýva: takýto návrh mi bol predložený a obsahoval veľmi konkrétny opis povinností, ktoré sa týkali alarmov a času mimo práce pričom som túto prácu vykonával roky bez písomnej zmienky o tejto práci. Očakával som podľa záverov zo stretnutia právnikov znenie podľa zákonníka práce týkajúce sa pracovnej pohotovosti.

Dokument prikladám na tejto stránke, aby si ho mohol každý prečítať sám.

Začal som sa im vyhýbať

Kviatkovskí boli v tom čase moji svokrovci a Kviatkovský ml. môj švagor.

Po stretnutí právnikov som sa im začal vyhýbať.

Ich správanie som už vnímal ako útok voči mne a nestál som o stretnutia s nimi mimo práce.

Nechcel som, aby sa pracovný spor riešil na rodinných oslavách, pri návštevách alebo pri spoločných stretnutiach.

Preto som na rodinné oslavy nechodil a kontakt s nimi som obmedzil.

Z môjho pohľadu to nebolo pohŕdanie rodinou.

Bol to spôsob, ako som sa snažil vyhnúť ďalšiemu konfliktu.

Moja svokra to však vnímala úplne inak.

Vyčítala mi, že sa k nim správam „ako k hovnu v tráve“ a že sa im vyhýbam, ako sa len dá.

Ja som vtedy už mal pocit, že mi neveria a že celý spor začínajú vnímať ako útok na svoju rodinu.

A potom prišiel konflikt v altánku.

Altánok

Bolo to u mňa doma, ešte v čase, keď som stále pracoval v EKVIA.

Moja svokra na mňa začala kričať, čo si to voči nim dovoľujem, prečo sa k nim tak správam a prečo si robím „neoprávnené nároky na domnelú pracovnú pohotovosť“.

Vôbec som nerozumel, čo sa deje.

Veď sa predtým stretli právnici.

Ja som mal za to, že sa právnici bavili práve o pracovnej pohotovosti a o tom, ako ju vyriešiť.

Moja svokra bola právnička a zároveň podniková právnička. Preto som nechápal, prečo na mňa kričí, akoby som si celý nárok jednoducho vymyslel.

Prišla s penou na papuli a jačala na mňa ako zmyslov zbavená.

Takto som tú situáciu vtedy prežíval.

Až neskôr som pochopil vec, ktorú som vtedy nevedel.

Jej syn jej o stretnutí právnikov povedal inú verziu toho, čo sa tam podľa mňa odohralo.

Ja som to vtedy nevedel.

Preto som nechápal, prečo bola presvedčená, že pracovná pohotovosť je iba môj výmysel.

„Oni nemôžu byť zlodeji“

V tejto súvislosti zaznieval aj argument mojej svokry, že sú dobrí katolíci.

Hovorila o tom, že majú plaketu v kostole a že boli na audiencii u pápeža.

Z toho vyvodzovala, že „oni predsa nemôžu byť zlodeji“.

Ja som však riešil inú otázku.

Nešlo mi o to, kto chodí do kostola ani kto bol na audiencii u pápeža.

Riešil som, či som pracovnú pohotovosť skutočne vykonával a či mi za ňu patrila odmena.

Pre mňa preto nebolo rozhodujúce, aký obraz o sebe má človek alebo rodina.

Rozhodujúce mali byť dokumenty a to, čo sa v práci skutočne dialo.

Potom sa dostali aj k mojej mame

Moja mama mala 70. narodeniny.

Keď oslava končila a ostatní hostia už odchádzali, moja svokra a svokor vošli dnu k mojej mame.

Podľa toho, čo mi mama následne povedala, začali na mňa pred ňou hovoriť veci, ktoré som vnímal ako ďalší útok voči mojej osobe.

Podľa toho, čo mi mama následne povedala, ju táto situácia veľmi rozrušila.

Tým sa pre mňa prekročila ďalšia hranica.

Dovtedy som sa im snažil vyhýbať.

Teraz sa pracovný spor dostal aj k mojej mame.

Preto som sa rozhodol, že už nebudem iba mlčať.

Dokumenty od právnikov

Vzal som mamu ku Kviatkovským.

Priniesol som so sebou doklady od právnikov, aby sa už nehovorilo iba o tom, kto si čo pamätá.

Položil som dokumenty pred svokru.

Nechcel som ďalšiu hádku o dojmoch.

Chcel som, aby si prečítala, čo bolo skutočne napísané.

Pri čítaní dokumentov som sledoval reakciu mojej svokry.

Menila farby ako semafor.

Pre mňa to bol zásadný moment.

70 eur

Súčasťou dokumentov bola aj navrhovaná dohoda, v ktorej sa mala moja existujúca mesačná mzda znížiť o 70 €.

Tých 70 € som predtým nedostával ako samostatnú odmenu za pracovnú pohotovosť.

Nebolo to v mojej pracovnej zmluve, nebolo to na výplatnej páske ako osobitná platba za pohotovosť a ja som tú dohodu nepodpísal.

Keď som to povedal, moja svokra mi povedala:

„To si nemal podpísať.“

Odpovedal som jej, že som to ani nepodpísal.

Očakávali sme ospravedlnenie.

Namiesto toho si potrebovala vec premyslieť.

„Nie je to pracovná pohotovosť, ale ja som to vyplácala“

Na následnom stretnutí podľa mojej pamäti uviedla, že to pracovná pohotovosť nie je.

Zároveň však povedala, že ona to vyplácala, len nevie ako, komu, koľko a nevie to dokázať.

Pre mňa to bol zásadný rozpor.

Dovtedy som podľa ich tvrdení nemal na nič nárok, pracovná pohotovosť bola „domnelá“ a nič mi nemali vyplácať.

A zrazu zaznelo, že sa to vyplácalo – len nie je jasné komu, koľko a ako.

Navyše som mal k dispozícii dokument EKVIE z roku 2015, v ktorom sa priamo používa pojem „domáca pohotovosť v prípade bezpečnostného poplachu“ a uvádza sa osobitná prémia 10 € za výjazd.

Pre mňa tým otázka pracovnej pohotovosti dostala ďalší konkrétny dokumentárny základ.

„Veď máš nadštandardnú zaťkovskú mzdu“

Do rozhovoru sa zapojil aj môj svokor.

Tvrdil, že u nich zarábam nadštandardnú „zaťkovskú mzdu“, a preto sa pýtal, čo ešte chcem.

Ja som však riešil konkrétnu otázku pracovnej pohotovosti.

Výška základnej mzdy podľa mňa sama osebe neodpovedala na otázku, či som mimo pracovného času vykonával pracovnú pohotovosť a či za ňu mala patriť osobitná náhrada.

Neskôr, keď som začal pracovať ako štátny zamestnanec v Bratislave, som mal približne o polovicu vyšší plat než u EKVIE a vykonával som jednu prácu namiesto viacerých činností, ktoré som vykonával u nich, toľko k ich zaťkovskej mzde.

Preto som označenie „zaťkovská mzda“ vnímal skôr ako argument proti mne než ako odpoveď na otázku pohotovosti.

„Pamätám si to inak“

Môj švagor si vtedy sypal popol na hlavu a povedal, že stretnutie právnikov si pamätá inak.

To bolo pre mňa dôležité.

Pretože ja som dovtedy nechápal, prečo moja svokra reagovala tak, ako reagovala.

Až postupne mi začalo dávať zmysel, že jej syn jej o rokovaní právnikov podal inú verziu, než akú som poznal ja.

Pre mňa však zostával problém rovnaký:

prečo sa rieši to, že sa pýtam na svoju mzdu, namiesto toho, aby sa riešilo, či som pracovnú pohotovosť skutočne vykonával?

Kto bol vlastne problém?

Z môjho pohľadu sa v tejto chvíli začala celá vec obracať.

Nie pracovná pohotovosť bola problém.

Nie dohoda.

Nie 70 €.

Problémom som začal byť ja.

Ja som sa pýtal.

Ja som nesúhlasil s dohodou.

Ja som ju nepodpísal.

Ja som chcel vysvetlenie.

A keď som ho nedostal, trval som na tom, že svoju vec budem riešiť.

Prepustenie a Inšpektorát práce

Celý tento konflikt sa odohrával ešte v čase, keď som bol zamestnancom EKVIE.

Potom som bol z práce prepustený.

Až po prepustení som išiel na Inšpektorát práce.

To je dôležitá časová súvislosť.

Nešlo o to, že by som počas zamestnania začal robiť zamestnávateľovi problémy tým, že som sa obrátil na úrad.

Najskôr som prišiel o prácu.

Až potom som požiadal Inšpektorát práce, aby preveril, ako bola v EKVIA riešená pracovná pohotovosť.

Prvá kontrola Inšpektorátu práce

Podľa dokumentácie z prvej kontroly Kviatkovský ml. tvrdil, že pracovnú pohotovosť so zamestnancami nenariadil ani nedohodol.

Pre mňa to bolo zásadné tvrdenie.

Ja som totiž tvrdil presný opak.

Tvrdil som, že som pracovnú pohotovosť reálne vykonával.

A zároveň som už mal dokument EKVIE z roku 2015, ktorý používal pojem „domáca pohotovosť“ a spájal ho s bezpečnostnými poplachmi a výjazdmi.

Preto som s výsledkom prvej kontroly nesúhlasil.

„Choď sa im ospravedlniť“

Po prvej kontrole odo mňa moja manželka chcela, aby som išiel k jej rodine a ospravedlnil sa im, a zároveň mi vyčítala, že sa nesprávam ako rodina. Čo mi tým chcela povedať? Že mám byť „ako rodina“ a podieľať sa na okrádaní ľudí na mzde, ako to podľa mojich zistení robili oni celé štvrť storočie? V jej pohľade som bol človek, ktorý si pracovnú pohotovosť vymyslel a urobil svojej vlastnej rodine problém.

Ja som to však videl úplne inak.

Obrátil som sa na Inšpektorát práce preto, že som bol presvedčený, že som pracovnú pohotovosť so zamestnancami vykonával a že za ňu nebola riadne vyplácaná mzda.

Nevidel som dôvod, za čo sa mám ospravedlňovať.

A podľa toho, čo mi bolo vtedy prezentované, som mal byť dokonca človekom, ktorý si celý nárok vymyslel.

Práve vtedy sa už konflikt definitívne preniesol aj do môjho manželstva.

Druhá kontrola

S výsledkom prvej kontroly som nesúhlasil.

Preto som sa na Inšpektorát práce obrátil znova, bolo mi povedané, že neexistujú žiadne písomnosti, ktoré by potvrdili moju verziu a samozrejme vyjadrenie Kviatkovského v zápisnici, že si takúto prácu nedohodol ani nenariadil. Pokiaľ nemám ako dokázať, že sa táto práca v EKVIA vykonáva nevedia s tým nič urobiť. Na to som ich upozornil, že existujú policajné záznamy o poplachoch a výjazdoch.

Podľa mojej informácie boli objekty EKVIE napojené na pult ochrany polície, ktorá mala k dispozícii údaje o kontaktných osobách, poplachu, čase a výjazdoch.

Pri druhej kontrole boli podľa mojich informácií vypočúvaní aj ďalší zamestnanci, ktorí na poplachy chodili a boli konfrontovaní z podkladmi od polície.

A práve tým sa vec dostala z roviny „slovo proti slovu“ k ďalším podkladom.

Výsledky druhej kontroly a dokumenty Inšpektorátu preto na stránke uvádzam osobitne.

Nechcem tvrdiť, že dokumenty, ktoré mi boli poskytnuté, automaticky dokazujú nároky každého jedného zamestnanca EKVIE.

Moja pôvodná sťažnosť však nebola iba o mojej osobe. Upozorňoval som na spôsob, akým boli v EKVIA zabezpečované výjazdy k poplachom a na otázku ich odmeňovania.

Čo z toho podľa mňa vyplýva

Keď sa na celý príbeh pozerám dnes, vidím jednu súvislú líniu.

Najskôr som sa dozvedel, že to, čo som dlhé roky robil mimo pracovného času, môže byť pracovná pohotovosť.

Nechal som si to overiť právnikom.

Potom som svoj nárok oznámil zamestnávateľovi.

Nasledovalo právne stanovisko zamestnávateľa a stanovisko môjho právnika.

Potom stretnutie právnikov.

Potom konflikt v rodine.

Potom návrh dohody s mesačným príspevkom za pohotovosť, ale zároveň so znížením mojej existujúcej mzdy o 70 €.

Dohodu som nepodpísal.

Nasledovali konflikty s rodinou, konflikt v altánku, návšteva mojej mamy počas jej narodenín, dokumenty od právnikov a ďalšie tvrdenia o tom, čo pracovná pohotovosť vlastne bola alebo nebola.

Potom som bol prepustený.

A až následne som sa obrátil na Inšpektorát práce.

Nebránili sa iba môjmu nároku

Pri prvej kontrole bolo zo strany zamestnávateľa prezentované, že pracovná pohotovosť mi nebola nariadená ani so mnou dohodnutá.

To však nebolo jediné tvrdenie.

Pri ďalšom preverovaní sa ukázalo, že problém bol podstatne širší. Môj podnet sa netýkal iba mojej osoby. Upozornil som Inšpektorát práce na spôsob, akým boli v EKVIA zabezpečované výjazdy k poplachom a na to, že zamestnanci za túto pracovnú pohotovosť podľa môjho názoru nedostávali riadnu mzdu.

V rámci druhej kontroly boli vypočúvaní aj ďalší zamestnanci EKVIE, ktorí výjazdy k poplachom vykonávali, boli totiž zapísaní v zoznamoch polície ako kontaktné osoby.

Preto už nejde iba o otázku, či som túto prácu vykonával ja.

Ide o otázku, ako bola táto práca v EKVIA organizovaná, evidovaná a odmeňovaná vo vzťahu k zamestnancom.

A práve tu považujem za dôležitý výsledok druhej kontroly.

Inšpektorát práce zistil okrem iného porušenia týkajúce sa:

• evidencie pracovného času,
• evidencie nadčasov,
• evidencie aktívnej a neaktívnej pracovnej pohotovosti,
• evidencie nočnej práce,
• nevyplateného mzdového zvýhodnenia za nadčasy,
• nevyplateného mzdového zvýhodnenia za nočnú prácu,
• nevyplateného mzdového zvýhodnenia za prácu vo sviatok,
• nevyplateného mzdového zvýhodnenia za prácu v nedeľu,
• a tiež písomného neupravenia práce súvisiacej s aktivovaním alarmu v pracovnej zmluve.

Toto už podľa mňa nemožno zúžiť na môj osobný spor s rodinou.

Ak zamestnávateľ pri kontrole popieral existenciu tejto práce ako takej, hoci ju podľa zistení kontroly vykonávali aj ďalší zamestnanci, potom sa podľa môjho názoru jeho obrana netýkala iba mňa.

Týkala sa samotného spôsobu, akým bola práca zamestnancov v EKVIA evidovaná a odmeňovaná.

A práve preto považujem svoj prípad za dôležitý.

Ak sa zamestnávateľ takýmto spôsobom postavil k vlastnému zamestnancovi, ktorý bol zároveň jeho zaťom a švagrom a ktorý sa začal domáhať svojich pracovných práv, je úplne legitímne položiť si otázku, ako sa mohol v rovnakej situácii brániť bežný zamestnanec bez rodinného vzťahu a bez znalosti vnútorných pomerov firmy.

Na túto otázku však za čitateľa odpovedať nechcem.

Ukazujem mu dokumenty, zistenia Inšpektorátu práce a konkrétny spôsob, akým bolo so zamestnancami nakladané.

Každý nech si odpovie sám.

Preto dnes túto stránku nepíšem iba ako spor o peniaze.

Píšem ju aj preto, aby bolo vidieť, ako sa z pracovnej otázky postupne stal konflikt medzi ľuďmi, ktorí boli dovtedy rodinou.

A nakoniec zasiahol aj moje manželstvo.

Nechcem tvrdiť, že rozvod bol spôsobený jedinou udalosťou alebo že zaň právne zodpovedá konkrétny človek.

To by bolo príliš jednoduché.

Môžem však povedať, čo sa dialo a ako som to prežíval.

Prečo používam slová „klamári“, „zlodeji“ a „podvodníci“

Tieto slová nepoužívam ako právne rozsudky.

Sú to moje hodnotenia toho, čo sa podľa mňa stalo.

Keď hovorím „klamári“, myslím tým rozpory, ktoré podľa mňa existujú medzi tým, čo mi bolo tvrdené, čo bolo uvedené v dokumentoch a čo bolo neskôr tvrdené Inšpektorátu práce.

Keď hovorím „zlodeji“, myslím tým najmä mechanizmus, ktorý som videl v návrhu dohody: mala sa mi znížiť existujúca mzda o 70 €, hoci som dovtedy nedostával samostatných 70 € za pracovnú pohotovosť. Preto som tento postup vnímal ako okrádanie a samozrejme aj samotné nevyplácanie pracovnej pohotovosti viac ako štvrť storočie, pričom moja svokra ako právnička a nie hocaká ale podniková, by mala zákonník práce vedieť ako otčenáš.

Keď hovorím „podvodníci“, je to moje hodnotenie spôsobu, akým podľa môjho vnímania bola pracovná pohotovosť a jej odmeňovanie prezentované a riešené. Práca so zamestnancami dohodnutá ale v pracovných zmluvách ani zmienka, a pri kontrole Inšpektorátom práce tvrdené, že si takúto prácu nedohodli ani nenariadili.

Nežiadam od čitateľa, aby mi tieto označenia jednoducho veril.

Ukazujem dokumenty.

Ukazujem, čo bolo napísané.

Ukazujem, čo kto tvrdil.

Ukazujem, čo som zažil.

A potom uvádzam svoj výpočet.

Dokumenty sú dôkazy. „Klamár“, „zlodej“ a „podvodníci“ sú moje hodnotenia toho, čo sa podľa mňa stalo.

Čitateľ si môže urobiť vlastný názor.

Ja svoj názor už mám.